Arcibiskup Bezák by si mal dať pozor, aby ho nestihol príbeh Alexandra Dubčeka, ktorý sa po svojom odvolaní stiahol do ústrania. Prešlo 20 rokov, čas jeho rehabilitácie prišiel, ale Dubček vo svojej spoločenskej osamelosti stratil kontakt s realitou.
V týchto dňoch uplynie päť rokov, čo bol zo svojej funkcie odvolaný trnavský arcibiskup Róbert Bezák. Bola to v našich cirkevných dejinách nebývalá vec, preto sa nemožno diviť, že vyvolala takú pozornosť doma i v susednom zahraničí. Celých tých päť rokov je táto téma v médiách i medzi ľuďmi aktuálna a kedykoľvek sa znovu objaví, vyvoláva pozornosť i polemiku. Čo sa dá povedať o nej po piatich rokoch?
Za päť rokov sa v objasnení tohto odvolania neobjavilo nič nové. Treba si zapamätať slová kardinála Duku, ktorý vyhlásil, že arcibiskup Bezák nebol odvolaný z morálnych dôvodov. Tieto slová vyriekol na základe svedectva priamo z Vatikánu. Tu si treba pripomenúť jedenásť otázok položených arcibiskupovi Bezákovi priamo z kongregácie pre biskupov, ktoré navodzovali podozrenie práve z oblasti jeho morálneho života. Keby sa abp. Bezák nebol bránil, keby sa ho verejne po dlhý čas nezastávalo mnoho a mnoho ľudí tak, že to u mnohých vyvolávalo až pohoršenie, toto podozrenie z morálnych pochybení by na ňom zostalo a ťažko by sa v budúcnosti dalo úplne očistiť.
Svätá stolica odkladá tento prípad do zabudnutia. Neviem, nakoľko sú vatikánske úrady pravdivo informované o dosahu tejto kauzy na slovenských veriacich. Tá kauza totiž nie je záležitosťou jednotlivcov, ktorí ju rozdúchavajú, ale prešla bolestne celým veriacim Slovenskom. Ak si kompetentní ľudia vo Vatikáne neuvedomujú, že slovenskí katolíci, ktorí mali vždy bezvýhradnú dôveru k Vatikánu, môžu byť ňou pohoršení, tak potom preberajú na seba veľkú zodpovednosť.
To, že tá kauza vyvolala na Slovensku traumu, hovorí, že sa nebude dať zamiesť tak ľahko pod koberec. Spomeňme si na kauzu Mečiarových amnestií. Únos prezidentovho syna a následné udelenie amnestií vyvolalo veľký ohlas a polemiku v spoločnosti, ale nezdalo sa, žeby k vysporiadaniu sa s touto kauzou existovala nejaká politická vôľa. Prešlo 21 rokov od únosu, 19 rokov od udelenia amnestií, odrazu sa spojilo v spoločnosti viacero faktorov a celá tá kauza ožila v takej sile, že ju politici nakoniec museli riešiť. Ak sa niektoré veci v dejinách nevyriešia pravdivo, nikdy si nemôžeme byť istí, kedy sa problém znovu vráti na stôl.
Arcibiskup Bezák bol odvolaný a poslaný do dôchodku, keď mal 52 rokov, bol v plnej sile a zápale. Dnes má 57 rokov a ostatné roky prežil viac v ústraní. Ak hovorím, že kauza jeho odvolania sa dotkla obrovského množstva ľudí a Vatikán by si mal byť toho vedomý, rovnako si myslím, že zodpovednosti za toto množstvo ľudí si musí byť vedomý aj arcibiskup Bezák a nemal by ich sklamať a pohoršiť. On ich svojou charizmou oslovil a oni mu chcú stále dôverovať.
Arcibiskup Bezák by si mal dať navyše pozor, aby ho nestihol príbeh Alexandra Dubčeka. On sa po svojom odvolaní stiahol do ústrania a veril, že raz bude Moskvou rehabilitovaný. Prešlo dvadsať rokov, čas jeho rehabilitácie prišiel, ale Dubček vo svojej spoločenskej osamelosti stratil kontakt s realitou. Dnešná spoločnosť a jej problémy sa menia ešte rýchlejšie ako v časoch normalizácie, a keď v nich človek nežije a nekonfrontuje svoje názory s priateľmi a okolím, veľmi rýchlo sa môže stať, že im už nebude rozumieť.
Bývalý trnavský arcibiskup Róbert Bezák (uprostred dole) zdraví občanov Prievidze po udelení čestného občianstva 11. októbra 2013 v Prievidzi. Foto: Radovan Stoklasa/TASR
Slovenskú cirkev zasiahla táto kauza nepripravenú. Je to aj pochopiteľné, nič také sa tu v minulosti nestalo. Myslím, že väčšina predstaviteľov slovenskej cirkvi ani nevedela, o čo ide. Faktom však zostane, že ich spolubrat zostal v tejto situácii osamotený. Verejne ho nikto nepodržal. Navyše, je smutný pohľad, keď pri rôznych príležitostiach slávia všetci slovenskí biskupi vrátane emeritných eucharistiu a až do očí bije, že jeden emeritný biskup tam chýba. Dodnes nezaznelo zo strany slovenskej cirkvi žiadne slovo, žiadne gesto, ktoré by naznačovalo, že naši predstavitelia chcú, aby sa táto situácia nakoniec vyriešila vo Vatikáne. Dozvuky návštevy našich biskupov Ad limina boli príliš protichodné, aby mohli takúto nádej vzbudzovať. Vysokí predstavitelia rímskej kúrie by nemohli celkom ignorovať požiadavku slovenskej cirkvi, aby sa táto kauza pre dobro a pokoj v tejto cirkvi nakoniec vyriešila. K zodpovednosti Vatikánu a arcibiskupa Bezáka za sklamanie a pohoršenie veriacich sa teda celkom prirodzene pripája aj zodpovednosť Konferencie biskupov Slovenska.
Azda jedinou dobrou stránkou tejto kauzy je, že sme si začali otvorene klásť otázku, akí sme, aká je a mala by byť slovenská cirkev. Môže nás to uchrániť od prekvapení, aké zažíva dnes írska cirkev a iné, kedysi kvitnúce cirkvi. Na Slovensku prežívame denne zázrak viery. Zbožnosť mladých ľudí, ktorí sa združujú okolo cirkvi, vernosť biskupov, zápal a nasadenie kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí sa obetujú na rôznych poliach náboženského i civilného života, duchovné povolania, ktoré stále sprevádzajú našu cirkev, to je niečo, čo už nie je samozrejmosťou v západnej civilizácii, ktorej sme prirodzenou súčasťou. Ale pri tomto všetkom dnes ťažko hľadáme ľudí, ktorí by z kresťanského východiska vedeli vysloviť víziu alebo zaujať kompetentné stanovisko k najrozličnejším problémom slovenskej spoločnosti i sveta. Vieme negatívne veci odmietnuť, vieme sa voči rôznym javom v obrannom postavení vymedziť, ale nevieme ísť na hranicu, zdôrazňovanú pápežom Františkom, aby sme so sekulárnym svetom mohli kráčať a vniesť doň trpezlivo kresťanské videnie sveta.
To platí rovnako o našom vzťahu k svetu. Ak pápež Ján Pavol II. v roku 1996 na adresu Slovenska verejne povedal, že „má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia“, tak to nepovedal preto, aby sme žili v uzavretom prostredí, kde si zachováme neporušenú vieru. Ján Pavol II. nás pri každej návšteve vyzýval k otvorenosti voči svetu. Tajomstvo úspechu Slovákov spočíva v tom, že si zachovajú svoju charizmu, vieru a tradície a zároveň sa neboja konfrontovať a otvoriť pre niečo, čo ich presahuje. Európa je naša domovina, zodpovednosť a poslanie. Jej problémy a budúcnosť sú pre nás i pre cirkev dnes veľkou výzvou!
Na záver sa chcem znovu vrátiť k piatemu výročiu odvolania arcibiskupa Bezáka. Dni, ktoré bude teraz prežívať, nebudú preňho veselé. Ja mu chcem v týchto chvíľach vyjadriť znovu svoju úprimnú, ľudskú solidaritu. Róbert, Slovensko a Európa je aj pre Teba dnes veľká výzva!